Ako kandidátka na primátorku vnímam, že sa prirodzene otvárajú aj témy z minulosti. Je to správne. Ak sa uchádzame o dôveru ľudí, mali by sme byť pripravení hovoriť aj o rozhodnutiach, pri ktorých sme stáli.

Jednou z tém, ku ktorej sa obyvatelia Dubnice nad Váhom opakovane vracajú, je prvá rekonštrukcia Námestia Matice slovenskej. Rozhodla som sa preto po rokoch priblížiť svoju úlohu pri tomto projekte. Nie preto, aby som niekoho presviedčala alebo hľadala vinníkov.

Chcem vysvetliť, aké boli moje kompetencie, čo som mohla ovplyvniť a čo už bolo mimo mojich možností. Zároveň chcem ukázať, prečo túto skúsenosť dodnes považujem za dôležitú.

V čase prípravy a realizácie projektu som pôsobila ako vedúca oddelenia výstavby, územného plánovania a životného prostredia. Mojou úlohou bolo koordinovať realizáciu projektu, dohliadať na plnenie zmluvných podmienok, koordinovať komunikáciu medzi všetkými účastníkmi výstavby a v rámci svojich kompetencií chrániť najlepšie záujmy mesta. Pri takom rozsahu stavby to znamenalo úzku spoluprácu so stavebným dozorom, autorským dozorom projektantov, zhotoviteľom aj ďalšími odborníkmi.

Samotný architektonický návrh nevznikal na mestskom úrade. Bol vybraný odbornou porotou vo verejnej urbanisticko-architektonickej súťaži organizovanej Slovenskou komorou architektov.

Úprimne priznávam, že mne osobne sú bližšie verejné priestory s väčším množstvom zelene, tieňa a prírodných prvkov. To je však môj osobný pohľad. Verím, že architektúru majú navrhovať odborníci a úlohou mesta je vytvoriť podmienky na kvalitnú realizáciu ich návrhu.

Projekt bol financovaný prevažne z eurofondov. Dnes sa na to možno už zabúda, no podmienky ich získania a čerpania boli v tom období rozdielne ako dnes. Výstavba povrchu námestia bola navyše technologicky naviazaná na dokončenie podzemných garáží, čo si vyžadovalo veľmi náročnú koordináciu viacerých stavebných procesov. Každé zdržanie mohlo ohroziť nielen harmonogram stavby, ale aj financovanie projektu.

V takej situácii mesto rozhodovalo medzi dvoma riešeniami, z ktorých ani jedno nebolo ideálne. Na jednej strane bola možnosť dokončiť projekt v stanovených termínoch a získať pre Dubnicu významnú finančnú podporu, aj s vedomím, že prípadné nedostatky bude potrebné riešiť reklamáciami a priebežnými opravami. Na druhej strane, ak by práce neboli dokončené včas, hrozilo, že mesto o dotáciu príde a bude musieť z vlastného rozpočtu vrátiť približne 1,6 milióna eur.

Pamätám si, koľko času sme na stavbe trávili. Na námestie som chodila takmer každý deň, často aj počas víkendov. S kolegami sme koordinovali priebeh prác, dodávky materiálov, niektoré sme ešte pred zabudovaním reklamovali a vracali späť osobne. Rokovali sme so zhotoviteľmi, upozorňovali na nedostatky a trvali na tom, aby bolo dodržané všetko, čo bolo dohodnuté.

Napriek snahe prišli situácie, keď už naše pripomienky neboli prijímané tak, ako by sme si predstavovali. Materiály, ktoré boli použité, spĺňali požadované technické normy a boli certifikované. Nikto v tom čase nemal dôvod predpokladať, že sa ich skutočné vlastnosti naplno prejavia až po dokončení stavby. Až čas ukázal, že rozdiel medzi materiálom, ktorý spĺňa normy, a materiálom, ktorý dlhodobo odoláva záťaži, môže byť veľký.

Keď sa objavili prvé problémy, mesto ich začalo reklamovať. Niektoré sa podarilo odstrániť, iné sa vracali opakovane. Situáciu navyše komplikovala päťročná lehota udržateľnosti projektu financovaného z eurofondov. Počas nej nebolo možné pristúpiť k rozsiahlej prestavbe bez rizika, že mesto bude musieť dotáciu vracať.

Rozumiem tomu, že obyvatelia hodnotili predovšetkým výsledok. A ten nenaplnil očakávania, ktoré sme do rekonštrukcie všetci vkladali.

Zároveň však považujem za dôležité povedať, že vedúca oddelenia nemôže sama meniť strategické rozhodnutia vedenia mesta. Môže pripravovať odborné podklady, upozorňovať na riziká, či navrhovať riešenia.

O ďalšom postupe, o mimosúdnych rokovaniach s dodávateľom či o stratégii ďalšieho riešenia však rozhoduje vedenie mesta.

Začiatkom roka 2017 som sa rozhodla ukončiť svoje pôsobenie na mestskom úrade. Jedným z dôvodov bola aj skutočnosť, že som nemala priestor a podporu vedenia ovplyvniť smerovanie vecí spôsobom, ktorý som považovala za správny.

Nebolo to jednoduché rozhodnutie. Na mestskom úrade som pôsobila desať rokov počas ktorých som mala možnosť spolupracovať s množstvom výborných kolegov a podieľať sa na úspešných projektoch, ktoré boli a sú pre Dubnicu dôležité.

Pred novými komunálnymi voľbami na jeseň v roku 2018 som úprimne dúfala, že nové vedenie prinesie nový impulz. Vtedajšieho kandidáta, dnešného primátora, som podporovala a verila som, že moje skúsenosti z práce na mestskom úrade, vrátane poznatkov z prípravy a realizácie veľkých investičných projektov, budú môcť aj naďalej slúžiť nášmu mestu. Jednou z tém bola aj problematika námestia.

Postupne som však nadobudla presvedčenie, že naše pohľady na ďalší spôsob riešenia týchto tém sa rozchádzajú.

Ak si však dnes kladiem otázky, nesmerujú do minulosti. Smerujú k tomu, ako rozhodujeme dnes.

Ja sa dnes pýtam, či vedenie mesta pri ďalšej rekonštrukcii naozaj využilo všetko, čo nás tá prvá naučila s podkladmi, ktoré som mu poskytla a skúsenosťami, ktoré má. Či vytvorilo dostatočný priestor na odbornú diskusiu ešte pred prijatím finálnych rozhodnutí. Či porovnalo rôzne možnosti riešenia verejného priestoru, využilo skúsenosti architektov, krajinných architektov a ďalších odborníkov.

A či pri rozhodovaní dostatočne myslelo na to, ako bude námestie slúžiť ľuďom o desať, dvadsať alebo tridsať rokov.

Tieto otázky nepokladám preto, že by som chcela spochybňovať všetko, čo sa v Dubnici nad Váhom za posledné roky podarilo. To by nebolo fér. Z profesijného hľadiska viem oceniť a úprimne si vážim niektoré projekty z posledných rokov.

Som však presvedčená, že dobré mesto vzniká aj tým, že sa dokáže poučiť z vlastných skúseností. Že sa nebojí pomenovať, čo sa nepodarilo podľa predstáv, a využije tieto poznatky pri ďalších rozhodnutiach.

Rekonštrukcia Námestia Matice slovenskej ma utvrdila v tom, že kvalitné rozhodnutia nevznikajú za zatvorenými dverami z pohľadu jedného človeka. Vznikajú tam, kde sa stretáva odbornosť, otvorená komunikácia, dôvera a ochota hľadať najlepšie riešenia.

Chcem, aby sa pri dôležitých rozhodnutiach viac počúvali odborníci. Aby sa vytváral priestor na diskusiu ešte skôr, ako sa prijmú finálne rozhodnutia. Aby sa mesto nebálo porovnávať rôzne riešenia a vybrať to najlepšie. A aby sme pri každej investícii mysleli nielen na to, ako to bude vyzerať po dokončení, ale predovšetkým na to, ako to bude slúžiť obyvateľom.

Verím, že schopnosť poučiť sa z vlastných skúseností patrí medzi najdôležitejšie vlastnosti každého, kto chce niesť zodpovednosť za vedenie mesta.

Vaša Ivana :)